AmymindB

A tak sedím... zhrbená... unavená... zízam do kníh a samej seba sa pýtam, prečo ja. Je to smiešne. Dokázal ma tak hnusne využiť. Zničiť mi hrdosť, podupať po nej. Keby bol aspoň prvý, ale s ním to bola posledná kvapka. Teraz sa len uzavrieť do seba a tváriť sa, že sa nič nedeje.

Že všetko je v poriadku, že ťa nič netrápi. Úsmev na perách, good mood, all right, čo už len tebe môže byť. Ty máš len školu... a hlava plná výčitiek a otázky: Dočerta, prečo? Snažím sa na to nemyslieť, zabudnúť na to, čo bolo, ale zabudnúť na človeka, ktorého ste aspoň chvíľu mali radi po tom všetkom... po tom všetkom, kedy vás bez opýtania, bez poznámky a bez komentára poslal preč? A odišiel za inou? Smeje sa mi teraz za chrbtom do očí? Alebo si sem tam spomenie na to, čo bolo? Či som zase len bola chvíľková hračka, taká, aká som pre všetkých?

Zaujímavé, ako rýchlo ma dokázal pripraviť o ilúzie. O city. O chuť cítiť. Vystavať nedôveru voči všetkému. Jeden jediný človek.

"Klin sa klinom nevybíja. Určite to neplatí v láske. S bolesťou sa dá naučiť žiť, dá sa vyrovnať a hoci možno človek nikdy nezabudne, jedine, kedy sa dokáže odraziť od dna je vtedy, keď pochopí, že všetkému je koniec a život naozaj ide ďalej..."